Serenáda pre Martinu
Volám sa Martina Tomanová a mám šestnásť rokov. V našej rodine sa každý volá inak. Toman je môj otec, Tomanová je i moja mama Zitka, ale tá sa predtým volala Galková. A Galko je môj brat Roman. Ani neviem ako, zaľúbila som sa doňho. Mal iba o štyri roky viac ako ja, a predsa sa mi videl taký dospelý, múdry, pozorný. A kým som si ja o ňom vysnivovala, náš Romanko si príde, že sa ide ženiť, v prvom ročníku na vysokej. Teraz to už dokážem povedať jedným dychom, ale vtedy... Vtedy som vládala len plakať nad ním, nad sebou i s ním. A to bol iba začiatok. O mojej bolesti nik netušil, lebo popri tom, čo sa stalo s našou rodinou, bola moja rana úbohým škrabancom. Roman a Lena si všetky starosti poznášali k nám - a mama, otec, pomáhajte. A oni pomáhali. Najmä mama. Ostarla, zbledla, ale na seba nehľadela. A môj otec ? Vysvetlil si to zle. Neviem, či žiarlil na Romana, ale správal sa tak, až som sa hanbila. Je to čudné, že práve vtedy, keď človek potrebuje niečo posúdiť rozvážne,urobí dajakú hlúposť.